Přezdívka: Fredie
Jméno: Ameyette Renéesa Teneriss
Věk: 21
Zaměstnání: študentka/ asistentka v právnickej kancelárii
Vzhled: Tak odlišná a iná, tak strašne nezapadajúca je moja osobnosť do všetkých merítok a predsa to navonok nevidno… Zvonka som len kráska bez duše. Bledá porcelánová bábika s dokonalým telom, ktoré akoby vyšlo spod rúk zručného modelára a ten jej vdýchol život. S tvárou súmernou, akoby všetko bolo na milimeter presne vyrátané. So svetlými plnými perami farby lupeňov ružových ruží, ktoré sú príliš často vážne a pocit úsmevu zacítia málokedy. S modrými očami, ktoré by vo svojej hĺbke mohli ukrývať státisíce žiarivých iskričiek ako jazierka plné farebných rybičiek a predsa sú smutné. Potiahnuté závojom vážnosti, za ktorým ukrývajú svoju časť bolesti. A vlastne taká je celá moja tvár – vážna ba chladná porcelánová maska bez života. Zabudnutá vo svojej samote, stratená vo svojich myšlienkach. A predsa prekrytá tým najžiarivejším závojom. Na hlave mi totiž trónia ako koruna všetkej dokonalosti práve žiarivo červené vlasy, ktoré v slnečných lúčoch žiaria leskom ohňa a aspoň na chvíľu prepožičiavajú mojej krehkej bytosti divokosť, ktorej je v mojom vnútri viac ako dosť.
Charakteristika: Verte mi, že nie som taká ako vyzerám, nie som tá dokonalá kráska, čo potrebuje utešiť. Nie som z tých, čo by stáli o pozornosť stoviek jedincov mužského pohlavia. Mám svoje nálady, svoje vnútro, ktoré zaručene nekopíruje jemné línie môjho tela. Moje vnútro je ako divoký plameň blčiaci hnevom, ak ho niečo rozčúli alebo jemne plápolajúci v obyčajných chvíľach pokoja, či bláznivo sršiaci do okolia žiarivé iskri, keď mám radosť. Dokážem byť všetkým. Dokážem sa smiať, hnevať aj plakať, no to všetko len vo svojom vnútri alebo pred ľuďmi, ktorým bezvýhradne verím a viem, že ma neodsúdia. Skrátka mám svoj svet a len uzavretá v ňom viem byť tým človekom, ktorým v skutočnosti som. A len veľmi silné emócie, vedia preniknúť na povrch nepreniknuteľnej masky odstupu. A aká som pre svet, ktorý zostáva za mnou vybudovanou bariérou? Tvrdá, krutá, neprístupná. Chránim sa iróniu a sarkazmom, tak zvyčajným pre moju osobu. No kto sa za túto časť dostane už tam zostane navždy. Je to dlhý boj, no vedzte, že sa oplatí…
Historie: Nebola som chcená, no ani nechcená. Skrátka som sa narodila a stala som sa dôvodom, pre ktorý moja mama opustila môjho otca. On nebol na dieťa pripravený, ona sa ma nechcela vzdať, no zároveň nemala silu vytvárať mu na čele vrásky starostí. Lenže sama nemala dosť guráže a odvahy na to, aby si ma nechala pri sebe. Ničená strachom a výčitkami, že nebude schopná dať svojej malej princeznej všetko čo si zaslúži, nechala svoju ma v dome, kde vyrastala ona – u svojich rodičov. A tak som mala rodinu-nerodinu. Starého otca a starú mamu, ktorí sa o mňa starali. Vyrastala som vedená k slušnosti, k milému správaniu a k životu na úrovni. A predsa, keď som si začala nachádzať priateľov a počúvala som o tom ako im je s mamkou alebo tatinom dobre, závidela som im. Závidela som im to, že oni sú normálny, nie ako ja. Závidela som im, že ich starí rodičia rozmaznávajú, nie vychovávajú ako mňa. No držala som to v sebe a tvárila som sa šťastne a tá maska mi tak prirástla na tvár, že sa tak doma tvárim stále, no v skutočnosti už len vyčkávam na to, ako sa dostanem preč a konečne budem mať šancu niekam zapadnúť, lebo moja minulosť stratí význam. Čakám na miesto, kde nebude významné meno mojej rodiny. Kde ma budú brať takú aká som. No to sa zatiaľ nenašlo. Univerzita aj kancelária, kde pracujem po škole sú len ďalšími z miest, kde som sa okrem svojej šikovnosti dostala aj vďaka vplyvu svojho starého otca. No niekde to miesto bez pravidiel musí byť… Verím, že je!