Jméno: Ariadna Lenchester
Zaměstnání: prezidentka Národní banky (překupnice)
Věk: 27
Vzhled: Vysoká a štíhla mladá žena. Obyčajná i neobyčajná. Dalo by sa povedať, že je krásna. Áno, istým spôsobom. S dokonale ženskými krivkami, dlhými blond vlasmi, ktoré sa jej vlnia pozdĺž štíhlej šije až do polovice chrbta, s modrými prenikavými očami a perami farby lupeňov divokého maku. Áno, bola by krásna. Ak by sa v jej očiach namiesto odmeranosti zračila priateľskosť, ak by jej pery skrášlil úprimný úsmev. Lenže ona nie je z tých. Smotanovo biela pokožka jej tváre väčšinou drží masku pohŕdavosti a v očiach jej spoza dlhých tmavých rias tlie plameň arogancie. Tie pekne krojené pery poznajú len dve typy úsmevu – škodoradostných a predstieraný. Aj tak je však tá oválna tvárička porovnateľná s anjelskou – s tvárou padlých anjelov. Tú v dokonalej harmónii dopĺňa útle a pružné mladé telo, tak často zahalené v úzkych džínach, ktoré čiastočne prekrývajú čierne vysoké čižmy po kolená, čo s klopotom opätkov sprevádzajú jej svižný a predsa ladný krok. Rifle vždy dopĺňajú farebné, elegantné blúzky, ktoré však na nej aj tak vždy pôsobia viac vyzývavo ako stroho, nakoľko rada necháva vyniknúť svoj dekolt. Ak chce však upútať ešte viac pozornosti siahne aj po šatách, ktoré jej pridajú na zvodnej, tajomnej ženskosti. Možno by ste tomu neverili, no len do chvíle, kým ju neuvidíte v krátkych, obtiahnutých červených šatách, ktoré priam až poburujúco dokáž ukázať zvodnosť mladého tela. Okrem klasických ženských predností však táto žena upúta aj tmavým, zvláštnym ornamentom, ktorý sa jej v podobe tetovania ťahá od jamky medzi kľúčnymi kosťami, cez pravú časť hrude nad prsiami a prechádza až cez jej rameno a pravú ruku takmer po lakeť. Tento spletitý vzor je pre ňu istou pripomienkou osudu, jeho príbeh sa ale nedozvie len tak hoci kto.
Charakter:Veľa charakteristických čŕt tejto bytosti odhadnete hneď na prvý pohľad. Je zjavné, že sebavedomie jej nechýba a je stopercentnou egoistkou. Vždy myslí v prvom rade na seba. Nie však na budúcnosť, len na prítomnosť. Na aktuálny okamih, na danú chvíľu života, do ktorej dokáže vložiť všetku svoju energiu. Žije preto, aby si užívala, aby sa zabávala, aby dostala od života čo najviac. Osud ju tomu naučil. Nemala to totiž vždy tak ľahké. Naučila sa však údery od neho obrátiť späť a jazvy, ktoré jej zostali na duši využíva ako zbrane. Preto toľká arogancia, preto sa v jej pohľade vyhrieva pohŕdavosť. Skrátka si nepripúšťa, že by sa snáď mala starať aj o niekoho iného ako sama o seba. Vďaka tomu často pôsobí absolútne bezcitne. Vlastne, ona tak len nepôsobí – ona taká v skutočnosti je. Ľudí k sebe nepúšťa, i keď by ste ľahko mohli uveriť v pravý opak. Je spoločenská, nie však naivná a dôverčivá. Dá sa do reči s hoci kým, začne si čokoľvek s hocikým, no nie preto, že by snáď hľadala lásku. Je to len pre pobavenie, pre skrátenie dlhých chvíľ, pre pocit, že môže. Veď ona sama už v lásku ani neverí. Zdá sa jej hlúpa, tak detinská a prinášajúca do života len chaos a problémy. Preto jej srdce zostáva zapečatené pre verejnosť a ona je len vypočítavou mrchou, ktorá si pôjde vždy bezohľadne za svojim. A to „vždy“ berte skutočne doslovne, pretože ju nezastaví nič. Táto ambiciózna žena pôjde kľudne aj cez mŕtvoly. Prehnané? V jej prípade rozhodne nie. Toto žieňa netreba podceňovať nech na prvý pohľad pôsobí akokoľvek krehko.
Historie: Viete aké to bývalo? Normálne. Úplne obyčajné. Aj toto malé blonďavé dievčatko malo normálne detstvo. Krásne chvíle, keď sa smialo, naháňalo motýle po lúke a čítavalo si rozprávky. Tak rado bývalo nezbedné a vystrájalo hlúposti. Tak rado robilo svojim rodičom vrásky medzi obočím a so sladkým detským úsmevom sa ich potom malými prštekmi znova snažilo vyhladiť. Mala to svoje kúzlo. Bola čarovná, skutočne rozkošná ako malá princeznička, ktorej by zniesol život aj modré z neba. To ale nemal byť jej osud. Riadky jej scenára ju zaviedli iným smerom. A k tým šťastným chvíľam sa červenými písmenami zapísal ten okamih, keď raz vošla do jej rodičovského domu a našla svojho otca v kaluži krvi ležať nehybne na dlážke. Máte pocit, že to dievča vtedy s hystériou začalo kričať a spustilo potoky sĺz? Mýlite sa však. Ona s úplne chladnou hlavou zavolala sanitku a potom svoju matku. Bez jedinej vyronenej slzy prijala jeho smrť, zariadila jeho pohreb, keď to jej matka nezvládala, a žila ďalej. Niečo sa ale predsa zmenilo. Čosi v jej vnútri sa zlomilo. Dovtedy to slušné 16 ročné dievča, ktoré bolo skvelou študentkou a robilo svojim rodičom okrem malinkatých problémov len radosť sa zrazu rado zapletalo so zlými chlapcami. Rada chodievala neskoro v noci von, rada okúsila chuť alkoholu i iných opojnejších látok, ktoré ju posúvali za všetky hranice dovtedajších možností. Dá sa povedať, že cez zvyšok strednej školy len preplávala. Dá sa povedať, že ani nevie ako sa dostala na vysokú školu a ako v prvých dvoch ročníkoch skladala skúšky. Síce len tak tak, no dostala sa dosť ďaleko. Ďalší zlom v jej živote ale prišiel úplne neočakávane. Tak nevinne sa zkradol do jej farebného divokého života, že si to ani nestihla uvedomiť. Až potom, keď sa po nejakých dvoch dňoch prebrala z bezvedomia medzi štyrmi bielymi stenami. Diagnóza znela predávkovanie. Vtedy to na ňu konečne doľahlo. Blízkosť smrti zlomila jej vnútornú silu a do tých modrých vyrovnaných očí sa na pár dlhých mesiacov vkradol smútok. Prerušila štúdium, prenajala si byt v centre mesta a utápala sa v vlastnej samote. Trúchlila za otcom, ktorého chladnokrvne zabili, smútila za časom, ktorý strávila hlúpym plýtvaním a bezstarostnou zábavou. Nadávala sama na seba ako mohla byť taká nezodpovedná. No i keď sa snažila žiť normálnym životom, učiť sa a dobehnúť, to čo zameškala v škole, mala pocit, že tento „normálny“ život jej nič nedáva. Nemala pocit, že z nej robil lepšieho človeka, alebo žeby ju posunul na vyššiu úroveň. Bola len ona sama. Večne opustená vo svojom smutnom svete. A vtedy jej došla jedna veľká pravda, že život nedáva nič zadarmo. Nič k vám len tak nepríde, pokiaľ pre to niečo neurobíte. Nič vám nepadne z neba, kým pre to hoc aj nenasadíte vlastný krk. Prišla však aj na to, že stačí natiahnuť ruku a vziať si čo chcete. Že si stačí isť za svojím a môžete mať všetko na svete. A to ju postavilo na nohy. Vrátila sa do školy a robila všetko preto, aby ju dokončila čo najlepšie. A nie len poctivým štúdiom. Využila skrátka všetky cestičky, správne aj tie nesprávne. A čím ďalej sa takýmto spôsobom dostávala s tým väčší pohŕdaním sa dívala na snaživých ľudí, ktorí sedávali do noci v knižnici a predsa im to neprinášalo žiaden úžitok. Mala pocit, že ona je lepšia. Že ona má na viac ako všetci ostatní. Najhoršie bolo, ale aj jej, že jej to nikto až doposiaľ nevyvrátil. Ona skrátka dokončila školu so sladkým škodoradostným úsmevom na perách, aby všetkým dokázala, že na to má. Vďaka skvelým výsledkom rýchlo dostala prácu v ťažobnej spoločnosti a postupovala na rebríčku stále vyššie a vyššie. Stačila jej otvorená povaha a ochota urobiť čokoľvek pre to, aby sa vyšplhala hoc len o stupienok vyššie. Nemala zábrany. Stratila ich kdesi za tie roky, ktoré z nej urobili tú ženu, ktorou je dnes. Tú, ktorá je na jednej z vedúcich pozícii. Tú, ktorá pozná tajomstvo sveta na povrchu. Tú, ktorá má všetko čo chce a svoj život žije len sama pre seba absolútne naplno. A len blázon by sa postavil niekedy jej plánom do cesty.
Zajímavost: Meno Lenchester nie je jej skutočne priezvisko. Priezvisko po otcovi si zmenila, keď sa dostala po škole do biznisu s diamantmi. Dôvod je jednoduchý, jej otca zabili práve kvôli diamantom a ona sama netuší, či to boli priekupníci, alebo niekto iný. Lepšie ale bolo rozhodne začať s čistým štítom a tak, aby ju nikto nepodozrieval. Preto priala priezviska svojho starého otca a z Ariadny Marnety sa stala Ariadna Lenchester.